Terenova písanka

Laco Teren, jeden z našich najosobitejších súčasných maliarov sa roky okrem maľovania venuje aj iným radostiam života hudbe, literatúre, jedlu, premýšľaniu a písaniu. Denník N sa vo svojej knižnej edícii rozhodol vydať zbierku viac ako stovky jeho textov a doteraz nezverejnených skíc. Súčasťou Terenovej písanky sú aj doteraz nezverejnené iPadové kresby, ktoré z niekoľkých tisícok vybrala fotografka Táňa Hojčová, Terenova manželka. 

Píšem, aby som ostatných potešil. Písal som vždy, ale len pre seba alebo pre priateľov. Súvisí to s tým, že rád čítam a rád počúvam príbehy. Je to vlastne ako s maľovaním, maľujem, lebo sa rád dívam na obrazy, a píšem, lebo rád počúvam príbehy, napríklad aj napísané, vraví Laco Teren.

Laco Teren svoje texty zverejňuje od roku 2012 v časopise .týždeň a od roku 2015 pokračuje aj v Denníku N. Písanie pre .týždeň však začalo celkom prozaicky priateľ a publicista Juraj Kušnierik mu vybavil pred cestou na zahájenie benátskeho Bienále novinársky preukaz a poznamenal, že ak by sa mu chcelo, môže niečo napísať. Preukaz nepoužil a nič nenapísal. Neskôr v Londýne na výstave portrétov Luciena Freuda mu však preukaz poslúžil, a tak niečo napísal. Keď Ďuri odišiel s čiernou labuťou na ostrovy predkov, už ma neoslovili a ja som písať prestal. Až raz u Bruna položil Maťo Kostolný otázku, prečo nepíšem, a že do Denníka N by som mohol. Tak píšem. A píšem rád. Baví ma to, píšem si, o čom chcem a čo ma napadne.