Niet rieky bez kameňov

Kristína Mésároš predkladá divákovi maliarsky príbeh na rozhraní medzi snovou fantáziou a prežitou skúsenosťou, pričom únik do fantazijného sveta a túžbu po imaginácii môžeme čítať ako súčasť nášho kolektívneho (ne)vedomia, ktoré tvorí prirodzený protipól k racionalizácii v umení.
Do krajiny, ktorej zostáva zaujatou pozorovateľkou, čoraz častejšie zasadzuje predmety (kanoe, dom, stan, mozaika, ale aj obraz volavky) slúžiace ako záchytné body, zvečnené momenty prchavého okamihu, kde priamo odkazuje na osobné zážitky a spomienky. I keď ide o významovo nejednoznačné symboly, pri porozumení obrazu sa spolieha na divákovu senzibilitu o to viac, že farebnosť akrylovej maľby s častým efektom rozmazaného, rozostretého akvarelu mu ponúka primárny vizuálny zážitok.