Po tom, čo si slovenská ekonomika i stavebníctvo zažili a prežili celosvetovú pandémiu, bezprecedentné zvyšovanie cien stavebných materiálov, energetickú krízu a ešte aj vojnu u susedov, sa zdalo, že už bude len lepšie. Mýlili sme… Read more
Po tom, čo si slovenská ekonomika i stavebníctvo zažili a prežili celosvetovú pandémiu, bezprecedentné zvyšovanie cien stavebných materiálov, energetickú krízu a ešte aj vojnu u susedov, sa zdalo, že už bude len lepšie. Mýlili sme sa. Zvyšovanie úrokov hypoték spolu s prudkým rastom inflácie, ktorá má vplyv na všetko, na pár mesiacov prakticky zastavilo trh s bytmi. Poviete si: predsa si nik nemohol myslieť, že jednopercentné hypotéky vydržia nekonečne dlho. Ale stalo sa. Opäť sa predáva, no v neporovnateľnej nálade ako pred rokom. A tak projekty stoja alebo sa hýbu len pomaly. Menej sa stavia, realizačné firmy zväčša dokončujú rozrobené. Predáva sa málo stavebných materiálov, výrobcovia zastavujú výrobné linky. Súkromný sektor sám nedokáže potiahnuť stavebníctvo. V takomto prípade by, ako je vo vyspelých krajinách dobrým zvykom, mal štát vytiahnuť zo šuplíka projekty, ktoré zlepšia život jeho obyvateľov a poďho pomôcť biznisu. U nás sa to tak, žiaľ, nedeje. Štvorročné volebné obdobie je pre mnohých našich politikov ohraničeným obdobím, za horizont ktorého sa netreba dívať. Preto dnes takmer žiadne projekty v šuplíku nemáme. Ale pritom peniaze sú, veď len v rokoch 2024 až 2029 plánuje štát z plánu obnovy a eurofondov investovať takmer 9 miliárd. Využijeme ich?
